Psychická odolnosť pod kontrolou?

HealthFactory
11827 Array ( ) Array ( [0] => WP_Term Object ( [term_id] => 92 [name] => HealthFactory [slug] => healthfactory [term_group] => 0 [term_taxonomy_id] => 92 [taxonomy] => category [description] => [parent] => 0 [count] => 158 [filter] => raw [cat_ID] => 92 [category_count] => 158 [category_description] => [cat_name] => HealthFactory [category_nicename] => healthfactory [category_parent] => 0 ) )

Všetci asi poznáme ten pocit, kedy je nám občas na nič a z okolia prichádzajú len samé odporúčania či rady, aby sme to všetko hodili za hlavu a šli ďalej. Možno sa pritom snažíme stále dookola „len“ o šťastný život, ale pocit eufórie nie a nie prísť. V skutočnosti je realita života taká, že aj zlé chvíle k životu neoddeliteľne patria. Prečo sa teda neustále učiť mať šťastie ako jediný cieľ?

Všetko sa točí okolo nutkavého úsilia dosiahnuť pohodu a šťastie až tak, že sa zo šťastia stáva v našich mysliach povinnosť, výsledok vlastnej usilovnej práce i meradlo úspechu. Nie sme šťastní? Je to naša chyba?

Šťastie si podľa psychiatrického prieskumu príliš konkretizujeme – dávame mu jasné obrysy a vyžadujeme jeho trvalosť. Smútok a pocit nešťastia sú potom len dôkazom, že je niečo zle.

Šťastie má v rôznych skupinách spoločnosti odlišné, ale napriek tomu úplne konkrétne zadanie. Najčastejšie je to rodina, dobré zdravie, istý príjem a pohodový život. Lenže šťastie zo svojej podstaty jednoducho nemôže byť trvalým stavom. Ako príklad možno uviesť definíciu šťastia zo všeobecne uznávaného slovníka: Šťastie je po prvé priaznivým sledom okolností, po druhé príjemným pocitom niekoho, kto sa raduje.

Sled okolností pritom môžeme ovplyvniť iba v obmedzenej miere. Za príjemné pocity sú potom zodpovedné endorfíny, ktoré vo chvíľach potešenia vylučuje náš mozog. Obe tieto charakteristiky sú jasným dôkazom toho, že šťastie často nechápeme správne a pripisujeme mu väčší alebo minimálne iný význam, než mu prislúcha.

Za chorobu s veľkým N dnes lekári považujú názor, že život musí byť predovšetkým pekný a bezproblémový. Umenie života však spočíva v prijatí, že k nemu patria aj nepríjemnosti a nedostatky a tiež ich zdieľanie s ostatnými. Terapeuti sa pritom zhodujú, že malé nešťastie aj obavy a úzkosti sú prirodzeným a prínosným stavom mysle. Upozorňujú nás na problém, ktorý treba vyriešiť, sú často volaním po zmene, túžbou vystúpiť zo zabehnutého obrazu života, často aj výzvou na niečo nové.

Problém je, ak úzkosť a s ňou spätá stresová situácia začne byť na obtiaž. Môže ísť o situácie, kedy prežívame dlhodobo výraznú nepohodu aj v bežných situáciách. Dôvodom nepríjemných stavov pritom nie sú samotné situácie, ale neschopnosť ich v danej chvíli spracovať. Riešením nie je nadužívanie liekov či alkoholu, riešením je zdieľanie problémov – s najbližšími, v rodine, s priateľmi, s lekármi či terapeutmi, takmer zázračne môžu zapôsobiť nové záujmy a aktivity na posilnenie duše, psychiky i fyzického tela, najmä spojené s fyzickým pohybom a pravidelným cvičením.

Môžeme si tiež vybrať na koho sa prípadne obrátime, ale v žiadnom prípade nezostávajme so svojim nešťastím, svojou bolesťou na duši, so svojimi problémami sami. Komunikujme s okolím a spomeňme si na slová Karola Čapka: „Človek sa nikdy nezbaví toho, o čom mlčí“.

Rada lekárov na vyladenie do harmónie fandí podpore našich záujmov a koníčkov, podpore stretávania sa s ľuďmi, v ktorých prítomnosti sa dobre cítime av prípadoch, keď dôjdu slová aj k pohladeniu. Život jednoducho nie je len sledom šťastných udalostí a základom životnej spokojnosti je pochopenie, že nie všetko sa dá ovplyvniť vlastnými činmi, že šťastný život nie je len správnym nastavením mysle a hoci psychosomatické problémy sú reálnym problémom nášho sveta, nemožno si myslieť napríklad ani to, že za svoje choroby sme zodpovední len a iba my sami. Zmierme sa teda s tým, že existujú veci medzi nebom a zemou, ktoré jednoducho sú a my ich až tak veľmi nedokážeme ovplyvniť.

PhDr. Mária Vlčková

psychologická a mentálna poradkyňa a koučka